Do sobranských tichých kútov malého bytíka občas zašumel vietor príchodiaci z neďalekej Ukrajiny, rodnej domoviny „našej“ tety Aniky. V izbe bolo prítmie a slnečný svit sa predieral len úzkym oknom a objektívom fotoaparátu. Záclona povievala vo vetre a vôňa jesenných chryzantém sa vznášala v izbe. Šepotala o zašlých spomienkach, ktoré bledli ako staré fotografie. Keď prehovorila múdrosť veku. A vrások. Žiť a nerátať dni. Iba s dôverou dúchať do dlaní, rozprávať sa so zrnkami ruženca, čo nebolelo na svitaní, čo umrelo a vzkriesilo sa v nových generáciách.
